benedictine

Láska po druhé.

 Tak veľa ľudí po nej túži, a pritom iba tak málo ľudí ju zvláda.

Zvládnuť lásku? To má byť vtip? Nie vážení, nie je to vtip a myslím to vážne. Aj keď  láska prúdi prirodzene, nie je našou prirodzenou vlastnosťou, že ju vieme zvládnuť a užiť  správne. Je to niečo tak obrovské a úžasné, že na to sa treba učiť a pripraviť. A veľmi dobre a dlho.

Prečo si teda myslím, že lásku treba zvládať, učiť sa jej, pripravovať sa na ňu?

Už len pre to, že je esenciálna zložka našich životov. Vznikáme z lásky dvoch ľudí. Aspoň tak by to malo byť správne.
Ak začíname ľúbiť, otvárame sa v tých najcitlivejších zložkách druhému človeku. Vždy to nesie so sebou risk, že naša intimita nebude pochopená správne druhým človekom, zabolí to, budeme ranení a budeme sa trápiť. Človek má tendenciu vyhýbať sa trápeniu, lebo je to pre neho nepríjemný stav. Avšak, cesta k cibreniu a jemnosti duše vedie cey bolesť. Hoci sa tomu mnohí vzpierame, bolesť oslobodzuje a pripravuje nás ľúbiť.

Lásky s netreba báť. V našej prirodzenosti sme z nej stvorení a túžime po nej. Beztak sa stretávam v živote s tým, že mnohí jej zmysel nechápu, zle si ju vyložia/interpretujú, zrania sa a zatrpknú. Prípadne dostanú nepravdivé vysvetlenie o láske a zľaknú sa jej. Alebo vidia doma príklad manželskej lásky, kde otec tak ľúbi mamu, že ju od samej lásky bije a týra. Dieťa, vidac tento scenár sa zľakne. Ostane presvedčenie, že láska vytvára v našich dušiach produkt smútku a zranení. Je to nepravda. Život človeka je v samom jeho jadre o láske a ak nadobudnem presvedčenie, že gro môjho života je plné bolesti, strácam zmysel. A stratiť zmysel života kvôli klamstvu, to je tragédia.

Ešte stále som sa však nedostala k môjmu nadpisu... Čo spája dovch ľudí vo vzťahu?

Niektorí si myslia, že láska. Avšak mnohokrát je to len fyzická krása. Som s ním/s ňou, lebo je môj partner je atraktívny, sexi, má super telo, je výkonný a dobrý v posteli, proste príjemný telesný hedonizmus. Ale...život sa nežije iba podľa tela. A ak sa žije len v telesných rozmeroch, potom je to veľké ochudobnenie. Keď prídu problémy, nepoznávam človeka, s ktorému som včera vyznávala, že ho ľúbim. Ako môžem predsa vyznať lásku niekomu, koho vlastne ani nepoznám v dôležitých životných postojoch, otázkach? Ľudia sa hrabú do vzťahu, do postele, do spoločného bytu bez toho, aby VEDELI s kým, akým človekom tam idú.

Po dvoch mesiacoch spoločného chodenia človek nemôže poznať toho druhého. To je nereálne. Tak prečo hneď dávam niekomu cudziemu (pre to, že je atraktívny nie je argument) moje najintímnejšie, čo mám? Dovolím mu vstúpiť do môjej najcitlivejšej zóny, hoci nepoznám jeho charakter, názory, MINULOSŤ, návyky... a bum! Po ďaľších pár mesiacoch vytriezvenie, omg omg, to kto je tento muž/žena, veď ja ani neviem, prečo s ním spávam? Ale pokračujem v tom, lebo už som sa neho citovo upnutá a nechcem si priznať, že sme vlastne cudzí ľudia a naše cesty od seba bočia. A už je zranenie v duši, partner sa nespráva tak, ako by som vedela akceptovať, trápenie, hádky a nakoniec lož, že láska je slepá. Ženy potom plačú, plačú aj muži "liehom", a rozpad vzťahu je na svete. Prípadne už z tohto vzťahu sú prítomné malé deti, ktoré sú tu vlastne "nehodou" na tomto svete a sú poriadne zmätené.

Láska, aby mala zmysel, musí dozrieť. A láska nie je jednoročná bylina. Je to viacročná trvalka, ktorá má to najnajlepšie ovocie, ale pýta si mnoho a mnoho času.

Veľa ľudí v tomto bode argumentuje, že kým budú čakať, partner ich zanechá, odíde, utečie... no a? Ak niekto nie je ochotný obetovať pre mňa čas, potom môže ísť kade ľahšie ;)

Ešte stále si myslíte, že sa tak treba hrnúť niekam, kam možno vlastne ani nepatrím?

Skôr, než sa rozhodneš pre niekoho, počkaj, zabrzdi svoje JA. A možno aj viackrát. Nič nepokazíš. Možno túžiš silno po láske, ale zatiahni brzdu a zhodnoť si, či konkrétny človek, ktorý ťa púta, je ťa hoden.

Človek potrebuje cítiť, že je tu niekto, kto ho vníma hlbšie a berie ho. Koľko vzťahov je práznych a koľko prázdnejších ľudí sa v nich nachádza?

Nechcem mať priateľa/manžela, ktorý je so mnou zadobre len vtedy, keď som pekná a "vyhovujúca". To nie je láska, to je využívanie. Lebo láska je to, že "beriem ťa úplne takého, aký si. So všetkým, s každým tvojím problémom, každou tvojou radosťou, tvojím úsmevom, tvojou slzou."

Koľkokrát muž prahne za ženou, keď je veselá, usmievavá, má dobrú náladu, kladie jej modré z neba k nohám, dušuje sa a keď príde prvý problém - skutek utek. Tým nehovorím, že muž musí vyriešiť ženine problémy za ňu, ale byť oporou. Veď každá búrka časom pominie a slniečko zasvieti...

Správna dpoveď na otázku, čo nás spája v ľúbostnom vzťahu, existuje. Je to láska. Každé iné slovo namiesto lásky, je chybou. A láska je, že ťa berem. Takého, aký si.